Život ako telenovela

Mária Pitoňák Zbojanová je rodáčkou z Michaloviec. Jej mama bola učiteľka a otec technik, maliar a fotograf. Má troch starších súrodencov, z ktorých dvaja pri jej narodení zapochybovali či je vôbec ich a to pre Maruškin počerný vzhľad. Iba jeden z nich povedal, že je jeho a nikomu ju nedá. Čo všetko Mária prežila sa dozvieme z tohto rozhovoru, ktorý mi poskytla počas návštevy svojej dcéry v Bratislave.

Ako si spomínaš na svoje detstvo?

Bola som veselé dievča, ktoré milovalo zvieratá, smiech, pohyb akýkoľvek možný i nemožný. Korene maďarské a ruské sa začali prejavovať veľmi intenzívne, odrážajú sa v mojom temperamente a vnímaní sveta do dnešných časov. Na dvore s deťmi som vždy niečo vymýšľala.  Napríklad v cirkuse som videla ako chodia akrobati po lane, a tak som to skúsila po zábradlí. Ja som prešla, kamarátka z bytovky spadla a zlomila si ruku. Potom sa jej mama prišla s mojou mamou vadiť, že čo som zapríčinila. Ubehané dzecko a cigánča mi vraveli tetky u babky v Belejovciach pri Svidníku, kde som vyrastala na paši s kravami, jazdila som bez sedla na koňoch a spala na veľkej peci. 

‍Tvoje spomienky na základnú školu?

Čiarky, vlnovky, kolieska, tak sa začal môj školský život i moja prvá slohová práca. Rozdiel bol v tom, že už ako trojročná som vedela písať a čítať. Možno práve preto som na základnej a strednej škole bola riadnym kvietkom. Neustále som niečo vystrájala. Nudila som sa a preto som vymýšľala kde čo, ale nikdy mi na to neprišli. Nie veľmi ma bavilo vyučovanie priamo na hodinách, ale tie šumy okolo toho. Milovala som slovenský jazyk, telocvik i matematiku. Od 4. ročníka ZŠ som hrala divadlo, recitovala a spievala v zbore. Najvzrušujúce bolo pre mňa divadelné zákulisie, kde sa počas vystúpení diali pozoruhodné veci. 

‍Čo nasledovalo po základnej škole?

Mojim snom bolo stať sa zverolekárkou. Tak sa strednou školou síce začal sen, ale nikdy sa nenaplnil. Ako trinásťročná som nastúpila na poľnohospodársku technickú školu. Smolu či šťastie, teraz neviem, som mala v tom, že som študovala v odbore mechanizátor poľnohospodárskych strojov. No to bolo teda...chcela som odbor zootechnik, no v tomto roku sa neotváral. Avšak spolužiaci boli úžasní a tak prestup neprichádzal v ďalších ročníkoch do úvahy. Počas štúdia som bola jednou z najlepších žiačok, napriek tomu, že som v škole nedávala pozor. Učivo som doháňala doma. Medzi moje prednosti patrila láska k slovu. Recitovala som tak isto ako na ZŠ aj na SŠ a to počas všetkých udalostí od VOSR až po kultúrne programy v kinách pred týždňami filmov ruských, českých i slovenských. Rada som spievala, mala som túžbu tancovať. To sa mi paradoxne splnilo, ale až po päťdesiatke.

‍Máš veselú príhodu z tohto obdobia, na ktorú rada spomínaš?

Áno boli to narodeniny mojej najlepšej kamošky. Priniesla do šatne víno Rubeso a my sme asi vôbec nerozmýšľali, pretože to boli otvorené priestory. Prišla som na rad ja, priložila som fľašu k ústam. V tej chvíli sa môj pohľad stretol s pohľadom pána riaditeľa. V momente fľaša zmizla a keď prišiel k nám zastavil sa pri mne a položil otázku:

Kto priniesol tú fľašu? Spolužiačka Ľuba nesmelo odpovedala: Ja! 

Riaditeľ : Kde je tá fľaša? Ľuba: Neviem. 

Poďte so mnou do riaditeľne! Vyslovil dôrazne a my sme mysleli, že zomrieme. Ukázal prstom ešte na dvoch výtržníkov, ktorí mali problémy na internáte. Všetci štyria sme poslušne kráčali za ním, nevediac čo sa bude diať. Bola privolaná triedna i zástupca. Padla prvá otázka - Prečo ste pili z fľaše? A ja na to: Lebo sme nemali pohár. V tej chvíli boli profesori úplne červení a s námahou zadržiavali smiech. Riaditeľ vyhlásil, že nebudeme pripustení k maturite, dostaneme dvojku z chovania a predvolajú rodičov do školy. Nakoniec sa nič z toho neudialo, pretože to by bol škandál, keby študentka vyvesená na tabuli cti priznala pitie vína v škole. 

‍Po ukončení strednej školy nastal reálny život. Aký bol ten tvoj?

Po škole som pracovala na poľnohospodárskom družstve takmer dva roky. Boli to najkrajšie roky. Vy, ktorí ste pracovali na vtedajších družstvách, asi budete vedieť o čom hovorím. Potom som na 21 rokov zakotvila v školstve ako vychovávateľka v školskom klube. Čas to bol krásny aj s mojimi tromi deťmi. Počas tých rokov som bola pomerne kreatívna osoba v oblasti šitia, vyšívania, pletenia. Niektoré túžby som si vtedy nemohla splniť, ale o tom neskôr.

‍Tak teda, čo bolo neskôr?

V období po štyridsiatke som radikálne zmenila svoj život. Presťahovaním k Popradu, v malej dedinke Hranovnica som si začala plniť sny a túžby. Hra na gitare, maľovanie, lezenie po skalách, bicyklovanie. Môj nový  partner bol úžasný v tom, že pochopil moju nespútanosť a živelnosť. Užívala som si slobodu naplno a ochutnávala život ako bonboniéru. Začala som pracovať v sociálnej oblasti ako sociálna terapeutka ľudí s psychiatrickými ochoreniami. Bola to neuveriteľná škola života. Pracovala som vtedy v podstate ako scenáristka, režisérka i kostymérka. Ďalší level v mojom  živote, kde sa učíš od iných a potvrdzuješ silu svojich rozhodnutí, či prešľapov. Títo ľudia boli a sú pre mňa mementom. So svojím ochorením (schizofrénia a iné) excelovali pri nácviku programov a divadla. Rozprávka, čo iné ako rozprávka s dobrým koncom môže byť vykúpením z nereálneho pohľadu na svet? Zrazu ožili, tešili sa a kreovali. Nádherný čas zmien v ich, ale i v mojom živote, ktorý ma zoceľoval ako keď sa kalí oceľ - Mrázik a Princezná so zlatou hviezdou na čele. V tom čase som stretla človeka, ktorý začal skladať hudbu na moje texty. Výsledkom tejto práce bol úspešný rockový muzikál Popoluška.

‍Hovoríš, že pred 50-tkou si sa začala stretávať so starnutím. Môžeš nám to priblížiť?

Život sa opäť otočil, ale nezmenil smer iba trochu zmenil farbu. Vidieť starnutie a umieranie v priamom prenose je ďalším mojím levelom poznania ľudskej, teda i mojej krehkosti a márnosti. Poslanie sa pretavilo nielen do šéfovania v domove dôchodcov, ale aj v organizovanie programov pre starých ľudí a ich rodiny. V tomto prípade nevystupovali oni, ale zamestnanci a ja. Krok po kroku som učila opatrovateľky a iných ako pristupovať k ľuďom v zariadení. Klienti sa veľa smiali a zabávali v tomto zložitom životnom období. 

‍Vraj si závislá na cvičení tvárovej gymnastiky, je to pravda? 

Vo svojich štyridsiatich štyroch rokoch som začula niečo o tvárovej gymnastike a postupne ma to úplne opantalo. Takmer desať rokov cvičím a nevzdávam sa. Stres a problémy sa nám odrážajú na tvári, no mali by sme s tým vedieť pracovať. Stretávam množstvo žien a ako nezávislá kozmetická poradkyňa im radím ako pristupovať ku svojej pokožke, ale aj k sebe samej. U mňa sa stalo cvičenie tváre životným štýlom. Vlastne cvičenie tela je pre mňa samozrejmosťou od detstva. Všetky rôzne štýly o smery  - spartakiáda, kalanetika, strečingové cvičenia, Cindy Crawfordová, posilňovanie vlastnou váhou, trampolína, posilňovňa.

‍Prečo tvárová gymnastika? 

Jednoznačnú odpoveď nemám. Pre mňa je to cesta, ktorá ma posúva ďalej. Láska k sebe, či cítiť sa dobre a nestratiť svoju tvár. O svoju pleť som sa začala starať intenzívne a kvalitne až keď som stretla “Mary Kay”. Moje okolie si začalo všímať, že vyzerám stále lepšie. Postupne ma to chytilo tak, že som si začala hľadať ďalšie a ďalšie cviky. Pamätám si na moment, keď som po pár dňoch necvičenia napla tvár a zacítila slasť vo svaloch a vlastne svaly samotné. Vtedy som pochopila, že sa začínajú budovať. Všade som rozprávala  o tom cvičení, aj keď mnohí ľudia nechápali prečo o tom hovorím s takým nadšením. Už som nevedela prestať. Bolo to v období, kedy som pracovala so seniormi a s ľuďmi s psychiatrickými ochoreniami. Videla som, ako sa psychika a starnutie zapisuje do tváre.

‍Stala si sa lektorkou cvičenia tvárovej gymnastiky.

Ako lektorka som postupne začala pridávať aj iné techniky, ktoré neustále študujem a dopĺňam si vedomosti v daných oblastiach. Zvyknem hovoriť, že vrásky patria k nášmu životu, sú naše a máme ich milovať. Prijímam ich s pokorou a verím v to, že žena je krásna aj v zrelom veku. Mojou prioritou je omladzovanie prirodzenými technikami. Aktívne spájam zdravie s krásou. Zaoberám sa funkčnou tvárovou gymnastikou, ktorá môže zlepšovať niektoré funkcie našich dôležitých orgánov i zmyslov. Nič nové pod slnkom, všetko tu už bolo. Zdravie podporiť krásou a krásu zdravím. Jedno druhému dokáže odpovedať a vzájomne sa zveľaďovať. Je dôležité poznať svoje telo a tvár, potom môžeme odstraňovať niektoré mimické stereotypy a ostatné neduhy, ktoré sme časom i keď nechtiac nadobudli. Veľmi rada prednášam o svojich skúsenostiach, organizujem kurzy osobných stretnutí, ako i online na rôzne  témy.

‍Ktoré sú to témy?

Tvárová gymnastika, očná joga, mewing, masážne techniky tváre i celého tela vlastnými rukami, intraorálne masážne techniky, vákuové bankovanie tváre, tejpovanie tváre, starostlivosť a ošetrovanie pleti a maderoterapia tváre.

‍Na čom pracuješ momentálne?

Od mája 2021 som si v Poprade zriadila ateliér Monalizaface. Je to miesto, kde sa venujem ženám a mužom, ktorí chcú na sebe pracovať a sú tvorcami vlastnej tváre prirodzenými technikami. Zaoberáme sa vizážou, či kávičkujeme na rôzne témy života. Okrem toho dokončujem svoju webovú stránku Monalizaface.eu.

‍Tvoje životné motto?

Kedy, keď nie teraz? 

Nikdy nie je neskoro, ani priskoro.