O žabe, ktorá sa nenechá uvariť

Veronika Michnicová  je rodená Bratislavčanka. Vyrástla v Petržalke, kde chodila do školy. Po maturite sa presunula na Filozofickú fakultu UK ,,za Dunaj“, do Starého mesta.

Z univerzity po dvoch rokoch (ne)dobrovoľne odišla. Magistra získala na inej škole z medzinárodných a diplomatických štúdií. V Bratislave má silné korene, ešte aj starí rodičia jej starých rodičov z maminej strany sa tu narodili. Z otcovej strany sa prisťahovali ako veľmi mladí. Momentálne pracuje ako Konzultantka v personálnej agentúre, ktorá sídli v Petržalke.

S Manželom Martinom a dcérou Miou žijú v Ružinove.

Aké máš spomienky na detstvo? Máš z tohto obdobia zážitok, na ktorý rada spomínaš?

Keď sa mi narodila dcéra, spomienky na detstvo sa mi začali vynárať oveľa intenzívnejšie. Zrazu aj taký Sad Janka Kráľa mal úplne iné čaro. Dedko ma tam fotil ako malé dievčatko a keď som tam kočíkovala, mala som pocit, že to hádam ani nebolo tak dávno.

Pamätám sa na návštevy Bibiany a Lunaparku, ktorý bol na Tyršáku. Najcennejšie sú však pre mňa spomienky so starými rodičmi, ktorí sa nám s bratom počas prázdnin  intenzívne venovali. Máme preto pochodené všetky múzeá, Kolibu, Železnú studničku, Devín, chodili sme plávať do Vajnor.

No a potom samozrejme študentský život na gympli a prvé lásky...na tú sladkú slobodu, ktorú si človek ani neuvedomoval si rada spomeniem. Rebelovala som prvé dva roky strednej školy, no tieto zážitky si radšej nechám pre seba. /úsmev/

Na študentské časy všetci radi spomíname. Ako prebiehal tvoj študentský život?

Keď som na konci druhého ročníka sociológie neprešla o 0,25 boda skúškou, kde neexistoval opravný termín, rozhodla som sa ako jediná z ročníka odísť, hoci sa nám to stalo niekoľkým. Nevedela som si predstaviť, že budem študovať ďalší rok a čakať či ma pán profesor nechá alebo nenechá prejsť.

Našla som si prácu a nastúpila na externé štúdium. Dnes študujem ostošesť to, čo ma baví a v čom chcem byť naozaj dobrá. Miestami sa až zahltím informáciami a dostanem sa do bodu ,,viem, že nič neviem“ namiesto toho, aby som už išla do praxe. Ale pracujem na sebe, čo je možno aj dôvod, že sme dnes tu...

Po ukončení štúdií hľadáme uplatnenie v pracovnom živote. Našla si zamestnanie, ktoré ťa napĺňa? Čo všetko si na tejto ceste prekonala?

Bola to kľukatá cesta, najmä po rodičovskej dovolenke. Napriek tomu moje rozhodnutia neľutujem. Bez nich by mi možno do cesty neprišiel koučing. Nebojím sa pádov, hoci som neraz mala pocit, že už to nedám. Bojím sa len, že by som nevyužila príležitosť, keď mi ,,cvrnká“ do nosa. Alebo že by som zostala niekde, kde sa po mne niekto vozí len preto, aby sa sám ukázal v lepšom svetle.

Na toto mám pekný príklad zo zvieracej ríše. Nie, nejde o lesný vtip /smiech/. Keď dáš žabu do hrnca so studenou vodou, bude si tam spokojne plávať. Keď začneš vodu prihrievať, žaba sa tam postupne uvarí. Keď však hodíš žabu do hrnca s vriacou vodou, ona okamžite vyskočí. A to je myslím veľmi trefná paralela na pracovné prostredie. Ak človek zostáva na mieste, ktoré ho ničí, časom sa uvarí. Treba skúšať.

Čo ale v prípade, že sa to nepodarí?

Ak si dopredu povieš, že sa to nepodarí, tak ono sa to asi naozaj nepodarí. To sú tie samonaplňujúce proroctvá. Aj obyčajné porekadlo hovorí, že : ,,Stokrát opakovaná lož sa nakoniec stane pravdou“ a presne o tom to je. Presvedčiť seba samého, že na to mám, že sa mi to podarí. A samozrejme nečakať doma na gauči, že mi niekto zaklope na dvere s pracovnou zmluvou a k bráne mi pristaví luxusné služobné auto /úsmev/. Nepodarí sa zmena na prvýkrát? Tak sa podarí na ten druhý.

Ja som presvedčená o tom, že mať naplnený kariérny život je jedným zo základných pilierov spokojnosti v živote. Tá spokojnosť sa ale nemeria pozíciou, ktorú zastávaš, ale práve tým, ako to cítiš v sebe samom. Rovnakú mieru spokojnosti so svojim pracovným životom môže pociťovať pastier kôz a top manažér veľkej firmy s krásnou kanceláriou a nadupaným autom v garáži.

Keď ma oslovili do personálnej agentúry robiť Konzultantku, nezaváhala som. Mohla som si povedať, že to nedám, pretože mi dcéra začína chodiť do školy a že sa valí ďalšia vlna pandémie. Vybrala som si však možnosť, že to dám a som tu. Navyše som si želala skvelý kolektív. Bum, splnilo sa. Ja som tá, s ktorou sa stretneš, keď zareaguješ na ,,moju“ ponuku práce alebo si ťa vytipujem napríklad na LinkedIne alebo na pracovnom portáli.

Oslovil som ťa práve prostredníctvom LinkedInu, kde máš uvedené, že si aj kariérna koučka. Čo je koučing  resp. ako ho v praxi realizuješ ?

Áno, koučing je moja vášeň, môj životný štýl.  Vybrala som sa cestou kariérneho koučingu, čo sa krásne prepojilo s prácou Konzultantky v personálnej agentúre, i keď ide o dve úplne odlišné profesie. O čo ide? Príde za mnou klient na koučing s tým, že nie je spokojný v práci, je toho príliš veľa, nestíha a je na pokraji podania výpovede. Keď príde domov, rovno zaspí od únavy, čo má vplyv na jeho manželstvo, pretože má doma ženu na materskej, ktorá tiež potrebuje na chvíľu vypnúť. Namiesto toho, aby som sa nadradzovala a povedala čo má alebo nemá robiť, tak sa ho začnem pýtať otázky. Nejdem však do minulosti. Pýtam sa na to, ako to chce mať. Je to niečo v zmysle : ,,Dobre, hovoríte, že ste nespokojný a ako by ste to chceli mať inak? Ako to bude vyzerať, keď budete v práci spokojný?” Postupujeme týmto spôsobom až nakoniec príde na svoje riešenie. A o tom to je – umožniť človeku pozrieť sa na to, čo ho trápi inak, ideálne akoby z vtáčej perspektívy a umožniť mu nájsť si vlastné riešenia.

Dochádza tam k silným uvedomeniam, funguje to a to je presne ten dôvod prečo ma to tak fascinuje. Dôležité je, že klient je ochotný urobiť ,,niečo inak“, že si verí a že mu verím ja. Ostatné už ide samo, pretože keď zmeníš jedno, zmení sa všetko.

V tomto konkrétnom prípade si stačilo zadať rozvrh dňa a odinštalovať sociálne siete, ktorými sa nechal neustále vyrušovať a pritom si to ani neuvedomil. Klient minimalizoval vyrušenia, stanovil si priority, bol efektívnejší, čo malo samozrejme vplyv na jeho energiu po práci.

Máš cieľ, ktorý chceš v pracovnom živote dosiahnuť?

Samozrejme. Chcem robiť to, čo dáva zmysel, čo doslova zlepšuje život ľuďom. Tam smerujem a to je moja cesta.

Medzi tvoje hobby patrí joga a čítanie kníh. Aký žáner najradšej čítaš a prečo?

Väčšinou ich mám rozčítaných niekoľko, momentálne u mňa dominuje náučná a odborná literatúra. Vo všeobecnosti mám ale najradšej príbehy o obyčajných ľuďoch, ktorí sa pasujú s nejakými prekážkami a nevzdávajú sa, i keď ich život častokrát prefacká. Zo slovenských autorov mám rada Vandu Rozenbergovú, Evu Borušovičovú… Práve som si spomenula na knižku Homo asapiens, ktorú napísal Rado Ondřejíček. Čítala som ju dávno, no tá vo mne zarezonovala. Veľmi trefne popisuje pracovné prostredie a čo kto dokáže kvôli práci obetovať. A prečo? Čerpám inšpiráciu, lepšie chápem širšie súvislosti v správaní ľudí.

A čo tá joga? Ja jej príliš nerozumiem. Ako ti pomáha?

Poď skúsiť a uvidíš /smiech/.  Vyberám si náročné formy jogy. Stačí mi jogamatka a youtube. Nabíjam sa tak. Cvičím si a dostanem sa do povestného ,,flow“...ponaťahujem sa, rozdýcham sa, spevní sa mi telo a potom v pohode obsedím za počítačom a lepšie sa sústredím.

Aký máš vzťah k svojmu rodnému mestu? Je v ňom všetko, tak ako má byť alebo ti niečo vadí?

Bývame vo výbornej lokalite, kde máme naozaj všetko na pešo. Čo mi vadí je nenormálne zahusťovanie a neprispôsobovanie stavieb rázu mesta. Ale sú aj pekné projekty, napríklad Pradiareň a som veľmi zvedavá na Vydricu.

Tvoja obľúbená dovolenková destinácia?

Chorvátsko jednoznačne. Bola som tam dobrých dvadsaťkrát. Možno len raz na rovnakom mieste. Tam to neskutočne vonia. Ale už sa mi naozaj žiada zmena, len sa musím veľmi hecovať do lietadla.

Ktoré miesto na Slovensku by si odporučila navštíviť zahraničným turistom?

Banskú Štiavnicu. Má neuveriteľné Genius loci. Stala kultúrno-umelecko-kaviarenských centrom.

S manželom Martinom máte krásnu, malú dcérku. Akú budúcnosť by si jej dopriala?

Ďakujeme veľmi pekne /úsmev/. Dobrá otázka. Takú, akú si sama bude priať. Dám si veľmi záležať na tom, aby neplnila naše sny, ale tie svoje. Aby mala možnosť určiť si svoj smer sama. Jedinú podmienku mám a tou je, aby sa učila cudzie jazyky.

Aké je tvoje životné motto?

Je ich viac, ale vždy si ich pamätám len vtedy, keď ich čítam. V zásade sa najviac stotožňujem s koučovacím prístupom : zmením jedno, zmení sa všetko. Len si predstav, keby každý zmenil len jednu jedinú vec – napríklad práve tú prácu. Koľko ľudí by bolo zrazu menej tenzných /úsmev/.

‍