Renesancia ako životný štýl

Trvalo viac ako rok kým Terézia Tomašovičová súhlasila s fotografovaním a uverejnením rozhovoru. Doteraz ju nikto na sociálnych sieťach a weboch nevidel v civilnom oblečení. Povedala mi, že zničila skoro všetky svoje fotky z detstva a mladosti. Sám neviem ako sa mi to podarilo, ale dostal som exkluzivitu. Táto mladá, usmievavá žena je vedúcou osobnosťou Spoločnosti pre obnovu a rekonštrukciu historických bojových umení a tancov. Spoločnosť má meno Fringia. Terezka má svoje civilné povolanie, svoj voľný čas však z veľkej miery venuje tejto vášni. Hovorí, že je to jej životný štýl. 

‍Povedz nám ako sa človek dostane do Spoločnosti pre obnovu a rekonštrukciu historických bojových umení a tancov? Ako dlho sa tomu venuješ?

V mojom prípade to bolo veľmi jednoduché - založila som ju. Ale samozrejme, že to bol dlhodobejší proces. V podstate je celkom prirodzené, že ľudia so záujmom o históriu navštevujú rôzne tematické kultúrne podujatia, hrady, zámky, múzeá. Tam sa stretnú s ďalšími “podobne postihnutými”. Ja som sa najskôr pridala k pánskej partii, ktorá rekonštruovala techniky boja s uhorskou šabľou a postupne sme úspešne kvalitatívne i kvantitatívne rástli do súčasnej podoby. 

‍Ako vznikol názov spoločnosti Fringia a z čoho je odvodený? 

Názov bol v podstate jasný od začiatku. Pri našom vzniku stálo okrem mňa niekoľko pánov šermujúcich uhorskou šabľou - Fringiou. Ide o konkrétny typ šable charakteristický pre naše územie. Názov Fringia je leptaný priamo na jednej strane čepele historických originálov (samozrejme aj na našich zbraniach). Na druhej sa nachádza schematické zobrazenie Panny Márie, prípadne kombinované s textom. Takáto šabľa a manipulácia s ňou predstavovala každodennú súčasť života našich predkov. Svojím spôsobom patrí k našej kultúre a sprevádza nás stáročiami. Príjemným bonusom je, že tento názov je ženského rodu, čo ma privádza k úvahám o význame a postavení uhorských aristokratických žien v našich dejinách. Čudovali by ste sa, že práve v našom prostredí mali ženy pomerne dobré možnosti aktívne sa realizovať v mnohých sférach života. 

Lákali ťa história a dobové kostýmy od detstva, alebo si si k tomu našla cestu až neskôr?

Keď sa nad tým zamyslím, tak áno. Aj keď nie v takom tom primárnom “princeznovskom klišé”. Po tom som ako malá nikdy netúžila, na rozdiel od väčšiny kamarátok. Skôr som chcela vedieť aký život v minulosti reálne bol. Bol romantický, ľahší, ťažší? Akí boli naši predkovia a o čom snívali? 

‍V spolku Fringia pôsobíš so svojím manželom. Spojila vás práve táto záľuba, alebo ste sa poznali už predtým?

Áno, spoznali sme sa práve vďaka tomuto unikátnemu hobby, ktoré je vlastne naším životným štýlom. Musím povedať, že ľudia pohybujúci sa v tomto prostredí sú vždy zaujímavé osobnosti. V rámci našej spoločnosti sme vytvorili veľmi príjemné “rodinné prostredie”. Títo ľudia sú ako moja rodina.

‍Ktoré historické obdobie ti prirástlo k srdcu najviac a prečo?

Tak to je ťažká otázka. Najmenej pochopené je veľmi turbulentné obdobie 16. a 17. storočia - obdobie kedy bolo naše územie súčasťou Uhorského kráľovstva. Mnoho ľudí má žiaľ pocit, že v týchto časoch nemáme byť na čo hrdí, avšak opak je pravdou. Je to čas vojenských aj náboženských nepokojov, ktorý formoval mnohé významné osobnosti našej histórie. Možno aj rodákov z našich miest, o ktorých väčšina z nás ani netuší. V tomto období sa paradoxne dostávajú k slovu aj ženy, ktoré sa na rozdiel od iných krajín aktívne podieľajú na hospodárení svojich panstiev, spravovaní majetku a stávajú sa uznávanými a rešpektovanými členmi aristokratickej spoločnosti. V rámci nášho výskumu sme sa zoznámili s fascinujúcimi životnými osudmi a príbehmi členov jednotlivých šľachtických rodov, ktoré ovplyvnili nie len regionálnu históriu, ale často aj smerovanie stredoeurópskych dejín. Tieto príbehy sú zaujímavejšie ako všetky série seriálu Game of Thrones. Nakoniec zistíme, že ľudia v minulosti boli v podstate rovnakí ako my. Niektorí obetaví hrdinovia, iní zákerní zradcovia, jedni osvietení a tolerantní, iní krutí a závistliví, niektorí vtipní a ľudskí, iní ješitní a hašteriví. Každý očakával od života niečo iné, no všetci chceli byť šťastní.

‍Dokážeš už dnes na prvý pohľad odlíšiť, z ktorého obdobia a krajiny pochádza historické oblečenie?

Áno, samozrejme. Aj keď niekedy je to ľahšie a inokedy trochu ťažšie. Ešte existuje pomerne veľká kategória filmového pseudohistorického oblečenia, ktoré s reálnym historickým odevom nemá veľa spoločné. Tam je to dosť klamlivé a pri hodnotení treba byť opatrný. Hoci na prvý pohľad môžu takéto šaty vyzerať dobre, poväčšine nevytvárajú správnu siluetu, použitý materiál pripomína skôr lacnú záclonu ako akúkoľvek hodnotnejšiu textíliu a strihové riešenia si pomáhajú viac alebo menej kamuflovanými zipsami na rôznych miestach. O obuvi, účese a doplnkoch radšej ani nehovorím. V tomto smere jednoznačne platí pravidlo: Nikdy nepozerajte historický film s historikom, archeológom alebo kunsthistorikom . /úsmev/

‍Ak by existoval stroj času, do ktorého obdobia by si sa najradšej išla pozrieť a prečo? 

Určite by som sa chcela stretnúť s osobnosťami ako Mária Séči, Valentín Balaša, Juraj a Imrich Thurzovci, Magdaléna Zai, Štefan Dobóo a s mnohými ďalšími. Zistiť či sa realita zhoduje s mojou predstavou o nich, ktorá je založená na štúdiu písaných prameňov, ale čiastočne je aj subjektívna.

‍Ako si prežila ostatné tri mesiace? Stihla si sa naučiť niečo nové, alebo si naopak spomalila tempo a dopriala si pokoj?

Prvé dni sme boli doslova v šoku. Úprimne priznávam, že krízu týchto rozmerov sme si nevedeli ani predstaviť. My sme čas a energiu počas týchto týždňov venovali štúdiu a príprave nasledujúcich podujatí, predovšetkým vytváraniu replík nových odevov. Pre mňa to bol čas vyšívania, zdobenia a občas aj párania sprevádzaný intenzívnym pozeraním filmov a plánovaním výletov za menej známymi pamiatkami na Slovensku. 

‍Kedy si zažila najšťastnejší moment života?

V súvislosti s našou činnosťou ma vždy nesmierne poteší, keď nám ľudia povedia, že vďaka nám majú pocit, že majú byť vrámci svojej histórie na čo hrdí. Každá takáto reakcia nás nesmierne teší. Unikátnymi zážitkami bývajú stretnutia so žijúcimi potomkami jednotlivých šľachtických rodov, ktorí pozitívne vnímajú náš pedantný prístup k našej a zároveň ich rodinnej histórii. Je to pre nás obrovské zadosťučinenie. 

‍Daj radu svojmu o desať rokov mladšiemu ja a všetkým čitateľom, ktorým sa môže hodiť.

Moje mladšie ja by si určite nedalo poradiť. /úsmev/ 

‍