Pohľady do hlbín duše

So Zlaticou Mokráňovou som sa stretol v Devíne po jej pracovnej návšteve u klientov v Bratislave. Narodila sa v Topoľčanoch, žije v obci Šišov a pracuje v okresnom meste Bánovce nad Bebravou. Strednú zdravotnícku školu absolvovala v Trenčíne. Vysokoškolské vzdelanie získala na Univerzite Komenského v Bratislave a Univerzite Palackého v Olomouci v odbore Sociálna práca. V súčasnosti podniká v oblasti sociálneho poradenstva a ako jeden z nástrojov poznania a sebarozvoja psychiky človeka používa numerológiu.

Kedy a ako si v sebe objavila schopnosť, ktorá ťa predurčuje pre výkon v oblastiach, v ktorých podnikáš?

Predurčenie je to správne slovo. Ďakujem. So schopnosťami alebo skôr talentami sa človek rodí, alebo ich získava v priebehu života. Tie moje išli ruka v ruke s progresívne rozvíjajúcim sa nervovo-svalovým ochorením genetického pôvodu. Ako hovorievala moja stará mama: „Niekde Boh vzal a niekde dal!“ Čo na biologickej úrovni je svalová slabosť, v psychickej oblasti môže byť naopak silou. Od detstva som sa z pozície pozorovateľky s intuitívnymi vnuknutiami trénovala ako sa empaticky naladiť, ísť priamo k podstate javu, situácie či k duši človeka, jej životného poslania a pomenovať ho.

O čom je tvoje podnikanie? V čom spočíva tvoja pomoc klientom?

O čom je moja práca v pomáhajúcej profesii? O individuálnej pomoci pre tých, ktorí ma vyhľadajú. Prichádzajú ku mne vyrozprávať svoj životný príbeh alebo jeho časť. V konzultácii zameranej na riešenie problému ich vediem k tomu, aby zhodili bremeno ťažoby, pozreli sa na svoju situáciu z novej perspektívy, objavili iné vysvetlenia, našli nové možnosti a sami so zodpovednosťou k prežívaniu vlastného života sa rozhodli na križovatke. V pravidelných a opakovaných stretnutiach ich vediem nielen k poznaniu svojho osudu cez čísla a symboly, ale sebauvedomeniu jedinečného potenciálu, sebarozvoju cez pochopenie skrytých súvislostí a cestou uskutočňovania životného poslania.

Pracovala si s klientmi aj v zahraničí?

Moji klienti sú aj tisícky kilometrov ďaleko, keďže Slovákov nájdeme po celom svete a v dnešnej dobe on-line konzultácií to nie je až tak výnimočné. Uprednostňujem však osobné konzultácie a klientov mám v Dubaji aj v New Yorku.

Kde sa o tvojej práci môžeme dozvedieť viac? Myslím tým web resp. sociálne siete.

Prostredníctvom webových prezentácií www.numerologia.sk, www.mystika.sk a www.carodejnica.sk.

Máš zdravotný handicap. Môžeš nám o tom povedať viac?

Samozrejme, môžem. Začnem trochu obkľukou. Kedysi ma o konzultáciu požiadal mladý muž, ktorý prišiel na skejtborde. Využíval ho namiesto nôh, ktoré nemal. Možno by si niekto pomyslel: „Musí veľmi trpieť kvôli tomu, že nemá nohy, preto prišiel.“ Nie, omyl. Prišiel riešiť bežné vzťahové problémy ako mnohí iní. Človek, ktorý má zo sociálneho hľadiska zdravotný handicap, odmalička, odkedy si pamätá vonkajšiu realitu, zameriava pozornosť na iné aspekty existencie. Cítila som od neho obrovskú energiu lásky, prijatia a vyrovnanosti. Paradoxne bol jedným z prvých a jedným z mála, ktorý si prišiel kúpiť valentínske srdiečka v rámci zbierky na plošinu pre môjho imobilného, teraz už nebohého, otca. Mňa nohy bolia odkedy sa pamätám, odkedy mi obuli prvé topánky. Ide o bežnú súčasť prežívania reality, podobnú tej z rozprávky o Morskej Panne, keď dostala nohy. Ešte aj v znamení Rýb som narodená. (úsmev) Keď som mala 9 rokov operovali mi obe nohy a prázdniny som strávila v nemocnici. V 20-tich rokoch po druhej operácii členka som pochopila, že radikálne zákroky v mojom prípade k pozitívnemu výsledku nevedú. Zamerala som sa na konzervatívnu liečbu cez prevenciu v oblasti zdravého životného štýlu, kúpeľné pobyty, aj aplikované poznatky tradičnej čínskej medicíny, cvičenia jógy a postupne cez rôzne semináre som sa prepracovala k mojej aktuálnej profesii.

To bolo určite náročné na psychiku. Ako si sa s tým vyrovnávala?

Cítim sa normálne. Som sebestačná a dokážem vďaka súhre psychickým daností s fungovaním fyzického tela pracovať a žiť veľmi efektívne a plnohodnotne. Zvláštna mi príde Tvoja otázka. Akoby ma hodila vo vnútorných obrazoch späť do starovekej Rímskej ríše. V Ríme kedysi zhadzovali zo skaly druhého pahorku deti, ktoré sa narodili slabé alebo s handicapom. Z hľadiska vtedajšieho spoločenského zriadenia nemali právo na život. Boli by totiž v budúcnosti záťažou sociálneho systému. Ak hovoríme o náročnosti na psychiku, tak náročné býva pre zdravých ľudí vyrovnať sa s existenciou ľudí s odlišnosťami. S marginalizáciou ako s jednou formou sociálneho útlaku sa stretávame denno-denne v rôznych oblastiach života. Na nepochopenie, úžas alebo ľútosť pod pláštikom falošného súcitu zdravých ľudí zameraných viac na krásu a zdatnosť tela, na presadzovanie ega v práci či v rodine a na materiálne obohacovanie, pozerám so zhovievavosťou. Minimálne v poradenskej praxi. Konfrontácia tých, ktorí chcú stále viac a plačú nad tým, že nemajú uspokojené túžby s tým, že by si mohli niesť aj tento typ „kríža“ ako je telesný handicap, sa mi v praxi osvedčila ako veľmi terapeutická. Hypotetický zážitok tvárou v tvár možnej strate môže byť začiatok hlbokého rozhovoru o zmysle života. V súkromí vyhľadávam stretnutia s hodnotovo diametrálne odlišne nastavenými ľuďmi. Ľuďmi, s ktorými nás spája spriaznenosť a spoločné záľuby.

Prezradila si mi, že vlastníš pomerne veľkú zbierku. Čo to je a koľko toho máš?

Nie, zbierka motýľov to nie je. (úsmev) Narážaš pravdepodobne na tarotové karty v rámci mojej knižnice. Milujem tú mnohorakosť zobrazovania základných archetypov – odovzdávaných pravzorcov myslenia, cítenia a konania. Čo umelec iné stvárnenie a iná interpretácia jedného praprincípu. Denne uverejňujem tarotovú kartu dňa na facebooku a instagrame aj s textom.

Strávil som s tebou príjemnú hodinu pri fotografovaní a niečo málo o sebe prezradil. Ako by si ma charakterizovala?

Iste si si všimol, že som sa nespýtala na Tvoj dátum narodenia. Zámerne. Po dvoch desaťročiach práce s ľuďmi a tisíckach konzultácií nazerám cez okná čísel do osudu (nevedomia) inej bytosti len s vysloveným želaním a radu dávam iba na požiadanie. Si so životnými skúsenosťami v rôznych profesiách dostatočne individuovaný zrelý muž, ktorý si plní svoj sen v dôchodkovom veku a zároveň zostáva verný tradičným hodnotám, tak to chápeš. (úsmev)

Keď som si pozrela fotografie, ktoré si urobil, tak som si kládla otázku, čo chcú svetu odovzdať. Všimla som si, že dokážeš v obraze zachytiť „genius loci“ pouličného mestského života, tak ma zaujímalo, čo vznikne z nášho stretnutia v 18. lunárny deň Zrkadla po splne počas súbežného západu Slnka a východu Mesiaca, v deň slovanského sviatku vody na sútoku dvoch riek.

A čo vzniklo v ten deň, akú atmosféru cítiš z tých fotografií?

Akú atmosféru som odčítala z Tvojich fotografií, na ktorých som? Marazmus, v ktorom žijeme. V uliciach zažívaný pocit straty v krajine zamrznutých citov ľadového kráľovstva, kde proaktívny prístup ľudí sa mení na reaktívny a krehká éterickosť zostáva zatvorená v bezpečí za mrežami bublín. Chvíľu som si hovorila, že či by nebol lepší nápad ísť hore na kopec k ruinám kaplnky na hrade Devín, fotiť na mieste vnímateľného keltského ducha. Umelecké stvárnenie by však mohlo skĺznuť k nereálnym psychotickým úletom vzdialeným skutočnej realite bežného života. A svetlo v symbolickej aj reálnej podobe je všade. Stačí sa lepšie pozrieť. Možno ty v nich vidíš niečo iné a celkom ma zaujíma, čo z fotiek odčítajú čitatelia.

Čo porábaš vo voľnom čase, ako relaxuješ, máš nejaké záľuby?

Práca je mojou záľubou. (úsmev) Rada si pozriem kvalitný film z oblasti sci-fi, fantasy a histórie, prečítam duchovný román alebo preštudujem niečo z oblasti spoločensko-vednej literatúry. Teraz po dlhej dobe mám znova čierne mačiatko, tak si vzájomne robíme spoločnosť. Rada šoférujem a krátke výlety na pekné miesta potešia oči aj srdce.

Aké sú tvoje plány do budúcnosti v osobnom živote? Máš nejaké očakávania?

Očakávania? Žijem pre prítomnosť okamihu. Nazeranie do budúcnosti a minulosti je predsa súčasť mojej práce. (úsmev) Pre ďalšiu časť života mám len dva zámery – nájsť správnych ľudí na postavenie domčeka podľa predstáv, v súlade s feng šuej a mať dostatok pohody a času na dopísanie rozpísaného románu.

Nejaký čas si žila v Bratislave. Ako by si charakterizovala naše hlavné mesto?

Bratislava mi je známa aj cudzia. Pozerám na ňu cez okuliare nostalgie za zašlými porevolučnými časmi. Dnes objavujem nové, vysoké, presklené budovy tam, kde si pamätám ešte tie staré. Industriálnu zónu pri Dunaji nahrádzajú moderné budovy. Mesto sa rozvíja do atmosféry 21. storočia. Cítim zároveň prepojenosť tohto miesta (Bratislava i Devín) s dávnymi civilizáciami aj kultúrami. Neviem, či by som v hlavnom meste ešte dokázala žiť a pracovať. Viac ma ťahá vidiek, rodný kraj na pomedzí Trenčianskeho a Nitrianskeho kraja. Vraciam sa do hlavného mesta za konkrétnymi ľuďmi a ich príbehmi. Viac ako mesto vnímam ľudí v ňom.

Tvoje životné motto?

„Mám tisíc tvári, mám tisíc mien. Som ilúzia alebo inšpirácia, kto si čo vyberie.“ Alebo inak: „Tomu, kto skutočne počúva poskytnem radu, ostatným ilúziu.“

‍