Monika a Divadelné šváby

Herečka Monika Šagátová sa narodila v Zlatých Moravciach. Pochádza zo štyroch súrodencov. Detstvo prežila v obci Jelenec neďaleko Nitry, kde chodila do základnej školy. Konzervatórium vyštudovala v Topoľčanoch a Bratislave. Tam navštevovala Divadelnú fakultu na Vysokej škole múzických umení. Svoju prvú a zatiaľ jedinú rolu na televíznych obrazovkách hrala v seriály Divoké kone. Momentálne je herečkou na voľnej nohe.

Pochádzaš z mnohopočetnej rodiny. Aké si mala detstvo?

Na moje detstvo mám len tie najkrajšie spomienky. Pochádzam z dedinky Jelenec, ktorá je obklopená bohatou prírodou. Chodili sme sa kúpať do jazera, lozili sme po stromoch, stavali bunkre, hrali futbal, proste všetko čo k detstvu na dedine patrí. Od deviatich rokov som začala jazdiť na koni, takže časť leta som trávila v sedle. Som naozaj rada, že som zažila práve takéto detstvo….bez mobilu a internetu. Navštevovala som aj folklórny súbor, môj milovaný Jelenček. Tancovala som v ňom pätnásť rokov. Na tie zájazdy a vystúpenia v živote nezabudnem.

Čím je zaujímavá obec Jelenec?

V Jelenci vyrastal spevák s úžasným hlasom, Karol Duchoň. Obec Jelenec má ale aj krásnu históriu. Máme zrúcaninu hradu Gýmeš, ktorá sa momentálne rekonštruuje. Hrad najviac  preslávil rod Forgáchovcov a známa je aj Jelenecká gaštanica, ktorá patrí medzi najväčšie gaštanice v Strednej Európe. Uprostred dediny sa nachádza kaštieľ, ktorý sa momentálne využíva ako Múzeum rodu Forgách. Menej známy je fakt, že v roku 1911 v kaštieli zomrel gróf Karol III. Forgách, ktorý sa stal slávnym vďaka introdukcii muflóna v Európe.

Konzervatórium si začala študovať v Topoľčanoch. Aký bol dôvod tvojho prestupu na konzervatórium v Bratislave?

Prestup som uskutočnila na popud môjho vtedajšieho priateľa, s ktorým sme sa nakoniec zhodli, že štúdium v Bratislave bude pre mňa prínosnejšie. Najťažšie sa mi odchádzalo od spolužiakov a pedagogičky spevu pani Gogovej, ktorú ale v Bratislave úžasne doplnil skvelý Lacko Neshyba. Príchod do Bratislavy bol, čo sa týka zaradenia medzi kolektív a orientácie v meste, trošku komplikovanejší, ale toto rozhodnutie som nikdy neľutovala. Našla som si najlepšiu priateľku, s ktorou sme nerozlučná dvojka dodnes. Odniesla som si rôzne zručnosti, ale v prvom rade krásne spomienky.

Počas štúdia na VŠMU si dostala príležitosť zahrať si aj na veľkom javisku SND. V ktorých hrách to bolo a aké boli tvoje pocity?

Už počas štúdia na konzervatóriu som mala možnosť nahliadnuť do skúšobného obdobia v SND, kde som robila dvojníčku Diane Mórovej v inscenácii Konečná stanica Túžba. Nestrávila som tam veľa času, ale pre študentku konzervatória, ktorá len prednedávnom prestúpila do Bratislavy to bol neopísateľný zážitok. Neskôr, ako prváčka na VŠMU, som účinkovala v inscenácii Bratia Karamazovovci v réžii Romana Poláka, potom to bola inscenácia Sisi (úteky Alžbety Rakúskej) pod taktovkou maďarskej režisérky Ester Novák, kde som stvárnila postavu najmladšej dcéry cisárovnej, Máriu Valériu. Bohužiaľ tieto inscenácie už nie sú na repertoári SND, ale ešte stále hrávam v inscenáciách Apartmán v hoteli Bristol, Pred západom slnka a Bál, ktoré som tiež naštudovala ešte ako študentka pod vedením režiséra Michala Vajdičku.

Sú starší herci nápomocní mladým začínajúcim adeptom tohto umenia alebo ich nechávajú vytrápiť sa vo svojich rolách?

Osobne som sa nestretla so žiadnou negatívnou skúsenosťou so staršími a skúsenejšími kolegami, práve naopak. Vždy boli nápomocní, poradili, vysvetlili. Ak náhodou aj zdvihli hlas, bolo to preto, aby nás dotlačili k väčšej koncentrácií alebo k lepšiemu výkonu. Je pravda, že niekedy museli zdvihnúť hlas len preto, lebo sme ich nepočúvali. Moji rovesníci preto môžu mať aj iné skúsenosti, no ja vďaka Bohu, takú skúsenosť nemám.

‍Kto so starších kolegov ti najviac prirástol k srdcu a prečo?

Toto je naozaj ťažká otázka. Je ich mnoho. Ferka Kovára zbožňujem pre jeho úprimnosť, čisté srdce a galantnosť. Jožka Vajdu pre energiu, živelnosť a ľudskosť. Obdivujem dar reči Martina Hubu a jeho hlas by som vedela počúvať donekonečna. Zdena Studenková s vtipom vždy úprimne povie čo má na srdci. Okrem toho, že sú to neskutočne dobrí herci, sú to aj úžasní ľudia, od ktorých sa stále máme čo učiť.

Spomenieš si na úsmevnú príhodu z účinkovania v divadle?

Divadlo je čarovné v tom, že každé predstavenie je iné, vtipných príhod je naozaj veľa. Momentálne ešte živá spomienka v mojej pamäti je príhoda z predstavenia Apartmán v hoteli Bristol, v ktorom Peter Šimun nevedel otvoriť fľašu červeného vína. Bez otvorenia fľaše ale príbeh nemôže pokračovať ďalej. Najmä pre postavu, ktorú hrám je táto situácia veľmi dramatická a dôležitá. Rozhoduje sa v nej o jej osude. V momente keď začal Peťo Šimun otvárať fľašu s vínom a nešlo mu to, vedela som, že je zle. Fľašu postupne otvárali všetci muži na scéne, Tomáš Maštalír, Jožko Vajda, ale nie a nie fľašu otvoriť. Skúšali korok najskôr vytiahnuť, potom strčiť dnu, diváci sa začali smiať a postupne už nevedeli zakryť smiech ani herci. Čím viac sme chceli ostať vážni, tým menej sa nám to darilo, čo divákov ešte viac rozosmievalo. Samozrejme chýbal text, museli sme improvizovať. Tie nezmysly, ktoré začali na javisku padať, vôbec nepomohli k upokojeniu situácie. Keď v tejto beznádeji zaznela veta ,,suchý dnu a mokrý von”, to už som nevydržala ani ja a vyprskla som. V živote sa mi to nestalo. Myslela som si, že zvládnem všetko, asi musím ešte veľa trénovať.

Stvárnila si postavu Hany Kopeckej v seriály Divoké kone. Aký je tvoj vzťah ku koňom?

Milujem kone. Od malička jazdím na koňoch. Teraz už žiaľ pomenej. Aj svoju prvú lásku som stretla pri koňoch. Našťastie som ostala verná koňom aj po presťahovaní do Bratislavy. Kone idú so mnou celým životom. Kedysi som chcela svojho koňa, dnes už o tom veľmi presvedčená nie som. Kúpiť koňa je to najjednoduchšie, ale na koňa treba mať aj čas. Musíte sa mu venovať, trénovať ho, starať sa oňho. Ak by som sa niekedy v budúcnosti mala viac voľného času a vrátila sa žiť na vidiek, možno by som o kúpe koňa opäť uvažovala.

Od tej doby si nehrala v žiadnom televíznom seriály. Odmietaš tieto úlohy alebo je to len nedostatok príležitostí?

Každoročne absolvuje VŠMU v priemere pätnásť študentov a približne rovnaký počet žiakov opustí aj sedemnásť konzervatórií. Príležitostí je stále málo. Občas  príde aj ponuka, ale musím zvažovať aj iné okolnosti kým na ňu kývnem. Keď cítim, že by som sa v danom projekte necítila komfortne, radšej poďakujem a odmietnem. Často to zlyháva aj na termínoch, ktoré sa mi križujú s predstaveniami. Teraz zamiešala karty ešte pandémia.

Na akom projekte pracuješ v súčasnosti? Môžeš nám o tom povedať viac?

Momentálne pracujeme s bývalými spolužiakmi na ďalšej autorskej inscenácii MEETnight. Autorom je môj bývalý spolužiak Samuel Šimko. Po jeho prvotine Šváby, sme sa rozhodli, že si založíme občianske združenie Divadelné šváby a budeme robiť čo nás baví bez toho, aby sme boli tlačení termínmi. Vo Šváboch účinkujeme štyria a teraz sme sa rozrástli o ďalších členov - Dominiku Žiaranovú, Martina Varínskeho a Karin Tužinskú. Skúšobné procesy sú vždy plné smiechu a pohody.

‍Venovala si sa aj modelingu. Prezraď o sebe niečo z tohto obdobia.

S modelingom som začala v Topoľčanoch, kde ma oslovil majiteľ agentúry Ľubko Ďurina. Absolvovala som týždenné sústredenie chôdze a rôzne cvičenia. Počas štyroch rokov som sa zúčastnila mnohých súťaží krásy, módnych prehliadok a fotení. Na Miss Bratislava 2011 som získala titul II. vicemiss a titul I. vicemiss na Miss Nitra 2010. Spoznala som veľa skvelých ľudí, nazbierala plno skúseností a odniesla krásne spomienky.

Čo robíš vo voľnom čase? Aké máš koníčky okrem koní?

Dva roky hrám na djembe, začala som hrať na surdá a gitaru, zapísala som sa na kurz poledance. Do djembe a surda som sa úplne zamilovala a ak mi to moja práca dovolí, sem tam absolvujem nejaké vystúpenia s projektom Rytmika.sk. Občas si vybehnem zahrať bedminton alebo sa chodím korčuľovať.  V zime rada otužujem a lyžujem. Tiež si s chuťou pozriem film a dobrý  seriál.

Tvoje životné motto, obľúbený citát?

Všetko je tak ako má byť, len buďme k sebe láskaví a vo všetkom sa snažme hľadať dobro.

‍