Mária a jej cesta k úspechu

Mária Bernáthová pochádza z Ružomberka, kde hrávala basketbal za úspešný klub SCP. Profesionálna športová kariéra ju doviedla až do Bratislavy a tam po jej skončení, si založila rodinu a začala podnikať. Niekoľko rokov bola majiteľkou úspešného beauty salóna.  Je autorkou projektu TALKSLOW, prostredníctvom ktorého prináša spolu s inšpiratívnymi ženami a mužmi každý týždeň otvorené, hlboké a zamyslenia hodné rozhovory o kráse, ženskosti a sexualite.

Čo pre teba znamená Ružomberok? Aké si mala detstvo tomto meste?

Ružomberok je mesto, kde som sa narodila. Prežila som v ňom prvých 18 rokov života. Vyrastala som v nádhernom prostredí blízko lesa. Rodičovský rodinný dom je postavený vedľa domu starých rodičov, vďaka čomu som bola v dennom kontakte so starkými aj prastarkými. Dnes to vnímam ako obrovský benefit, ktorý mal významný vplyv na môj život. Každý deň sme trávili s kamarátmi z ulice spolu, v prírode, v našej horičke, tak sme ju familiárne nazývali. Mali sme svoju typickú pouličnú bandu, s ktorou sme vymýšľali, tvorili, zabávali celú ulicu, ale aj vyvádzali a robili neplechy. Mala som veľmi dobrodružné detstvo.

Hrávala si basketbal za miestny klub SCP. Aké úspechy si dosiahla a kto ťa trénoval?

Ružomberok je malé mesto a adekvátne tomu zodpovedali aj aktivity, ktoré bolo možné robiť. Pamätám si, ako mi otec jedného dňa dal na výber. Klavír alebo basketbal? Voľba bola jasná, dlho som nepremýšľala. Bola som pohybovo zdatná, čo sa prejavilo veľmi skoro aj v basketbale. S odstupom času si uvedomujem, že basketbal mal na mňa obrovský vplyv čo sa týka vytrvalosti, húževnatosti, disciplíny, ale aj  v oblasti medziľudských vzťahov. Nikdy som nebola utiahnutý a zakríknutý typ, naopak, už v mladom veku sa u mňa prejavovalo líderstvo a silný vnútorný odpor proti tomu, čo sa musí. To sa v tej dobe nenosilo a preto som narážala na ľudí, ktorí mi to v športe, a ešte k tomu kolektívnom, dali veľmi jasne najavo. I napriek tomu som vo svojej vekovej kategórii patrila k tým najlepším, čo bolo potvrdené aj faktom, že som bola hráčkou reprezentačného juniorského družstva Československa.  V tom čase bol mojím klubovým trénerom Boris Žbirka. Ružomberskú kariéru som zakončila získaním dvoch titulov Majsterky ČSFR v basketbale v rokoch 1991 a 1992 pod vedením trénerky Natálie Hejkovej. Bola som síce členkou prvoligového družstva, veľa hráčskych príležitostí som však nedostala. To bolo absolútne v rozpore s mojou túžbou a predstavou o basketbale a preto som využila ponuku od bratislavského basketbalového klubu Slovan a v roku 1992 som Ružomberok definitívne opustila.

Počas hráčskej kariéry si určite veľa cestovala. Ktorá krajina, mesto urobili na teba najväčší dojem?

Áno, cestovali sme veľa. Jednoznačne to boli Spojené štáty Americké. V roku 1990, rok po nežnej revolúcii, to bol sen. Pamätám si, že po návrate z USA som o tom rozprávala na niekoľkých hodinách angličtiny. Otázky prichádzali nepretržite. Všetko bolo nové, nepoznané.

Je možné zažiť počas zápasu vtipnú situáciu?

Možné to je, týka sa to hlavne nejakých nekoordinovaných pohybov, z ktorých vznikne vtipný moment.

Kam viedli tvoje kroky po ukončení športovej kariéry?

Športová kariéra u mňa skončila doslova zo dňa na deň, pretože som otehotnela. Posledný zápas som odohrala v treťom mesiaci tehotenstva a od toho dňa sa úplne zmenil môj režim. Voľné poobedia, voľné víkendy, voľné sviatky, to všetko bolo pre mňa nové. V tom čase som študovala vysokú školu a venovala sa môjmu manželovi, s ktorým sme veľa cestovali. Po narodení dcéry sa na ďalších 8 rokov stala mojou prioritou rodina. 

Bola si 14 rokov majiteľkou úspešného beauty salóna v bratislavskom nákupnom centre. Túto etapu svojho života si ukončila. Prečo?

Povedané jednoducho, dozrel čas. Vypočula som svoje vnútro a doslova som si dovolila urobiť vec, ktorá nemá s logikou nič spoločné a zaskočila veľa ľudí. Bolo to jedno z najnáročnejších a najťažších období v mojom živote. Je to za mnou a ja sa pozerám vpred, tešiac sa na nové príležitosti a možnosti.

Na svojich sociálnych sieťach máš projekt pod názvom TALKSLOW. O čom resp. o kom je?

Projekt TALKSLOW je o nás ženách. Prinášam hlboké a otvorené rozhovory s inšpiratívnymi ženami a mužmi na témy, ktoré nám často šrotujú hlavou, ale nie vždy máme odvahu pýtať sa. Vždy som túžila nájsť odpovede na otázky, ktoré ku mne dennodenne prichádzajú. Ponárať sa aj do náročných tém, aby som zistila, v čom spočíva ženskosť a ako môžeme zmeniť nazeranie na ňu. Rozprávať sa nahlas o veciach, ktoré sa ženám v živote dejú.

Momentálne sa tešíš zo svojej vnučky. Čo táto nová životná situácia pre teba znamená?

Som rada, že opísať to, čo cítim, nie je vždy možné. Pretože tým opisom sa stratí všetka esencia, krása, zmysel. Narodenie vnučky Valentínky je dar. Som vo veku, kedy som vitálna, plná energie, a to chcem využiť čo najviac pri spoločne prežitých chvíľach. Keď bola dcéra menšia, vravievala mi, že by chcela mať dieťa mladá, tak, ako som ju mala ja, pretože chce mať s ním taký kamarátsky vzťah, ako máme my dve. Podarilo sa a my máme k sebe malú parťáčku. Prvé dva týždne sme boli všetky spolu aj s mojou maminou. 4 generácie pokope, čo môže byť viac!? Cítim obrovskú vďačnosť a lásku.

Aké máš osobné a pracovné plány do budúcnosti?

Dlhodobé plány si nechám pre seba. Tie krátkodobé sú venovať svoj čas rodine a projektu TALKSLOW. Tieto dve oblasti mi momentálne dávajú v živote pocit spokojnosti a vnútorného pokoja. Stretávam každý týždeň nových a zaujímavých ľudí,  vďaka ktorým vyživujem veľa osobných oblastí a zároveň som vďačná, že mnohí z nich pociťujú radosť a prínos z našej vzájomnej spolupráce a prepojenia. 

Tvoj vzťah k Bratislave? Čo by si na meste kde teraz žiješ zmenila, čo ti v ňom chýba?

Momentálne je pre mňa Bratislava mesto, kde žijem. Kde mám rodinu, prácu. V Bratislave mi chýba život, rôznorodosť, reštaurácie s osobným prístupom. Miesta, kde služby, sú naozaj službami. Život sú ľudia, pokiaľ sa neprebudia ľudia, nebude život. Kiež by každý pochopil, aké je dôležité začať od seba.

Ako tráviš voľné chvíle, máš nejaké záľuby?

To, za čo som v živote vďačná je, že moje záľuby sú súčasťou mojich pracovných aktivít. Nedelím svoj čas na prácu a voľné chvíle, pretože sa v mojom živote prelínajú. Sú dni, kedy si najviac oddýchnem pri práci a vtedy, keď si myslím, že oddychujem a nepracujem, prichádzajú tie najlepšie pracovné nápady a podnety. Predsa len, čítanie kníh a prechádzky v lese sú dennými rituálmi.

Tvoje životné motto, obľúbený citát?

Nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá.

‍