Keď odtiene šedej rozhodujú

Anna Šebová je lekárka, špecializovaná v oblasti diagnostickej rádiológie, pochádzajúca zo Zamaguria. Narodila sa v Starej Ľubovni, vyrastala vo Veľkom Lipníku, dedinke obklopenej nádhernou prírodou Pienin. Tu navštevovala ZŠ a ZUŠ v hudobnom odbore akordeón. Nasledovalo štúdium na Gymnáziu v Spišskej Starej Vsi a štúdium medicíny na Lekárskej fakulte UPJŠ v Košiciach. Po úspešnom ukončení medicíny zostala žiť a pracovať v Košiciach. V metropole východu dostala miesto sekundárneho lekára v Univerzitnej nemocnici L. Pasteura, kde sa naďalej postgraduálne vzdelávala a vedecky pracovala. Po narodení jej dvoch detí žila s rodinou istý čas v Kanade, odkiaľ sa po návrate na Slovensko presťahovali do Bratislavy. Tu pracovala v Národnom ústave detských chorôb na Rádiologickom oddelení, zameranom na detskú rádiodiagnostiku. V súčasnosti žije a pracuje v Trnave na pracovisku magnetickej rezonancie. Venuje sa prevažne diagnostike ochorení nervového a muskuloskeletálneho systému.

V čom spočíva tvoja súčasná práca? Môžeš nám ju priblížiť?

Náplňou práce rádiológa je diagnostika ochorení pomocou zobrazovacích metód. Dnes už vieme bezbolestne nahliadnuť do útrob pacientov a urobiť kvalitnú obrazovú dokumentáciu jednotlivých orgánov. Tieto obrazy následne rádiológ vyhodnocuje. Pacient ho mnohokrát ani nevníma, v zákulisí mu však lekár venuje veľa času, aby pomohol určiť príčiny jeho ťažkostí. Vyšetrenia pacientov na magnetickej rezonancii majú svoje špecifiká. Ide o vyšetrenie v silnom magnetickom poli a každý nie je vhodný na toto vyšetrenie. Mimoriadne obozretní musíme byť u pacientov s implantátmi a kardiostimulátormi, ľudia trpiaci klaustrofóbiou zas vyšetrenie často nezvládnu.

Je tvoja práca  v dnešnej epidemiologickej situácii iná ako za normálnych okolností?

Áno, aj my sme sa na pracovisku museli prispôsobiť novovzniknutej situácii a urobiť všetko preto, aby sme minimalizovali riziko šírenia nákazy novým koronavírusom.  Keďže rádiológia je jeden z mála medicínskych odborov, ktorý umožňuje pracovať na diaľku,  vo väčšej miere  v súčasnosti využívame telemedicínu. Tým  jednak eliminujeme riziko šírenia nákazy priamym kontaktom a taktiež v prípade kontaktu s pozitívnym pacientom, len časť nášho personálu zostane v karanténe a neobmedzí sa tak chod pracoviska a najmä vyšetrenia pacientov.

Môže rádiológ zažiť pri svojej práci humornú situáciu?

Možno to vyzerá, že v nemocnici, kde chodia ľudia so svojimi zdravotnými problémami, je život len vážny a smutný, avšak stále je to práca s ľuďmi, pri ktorej o vtipné situácie nie je núdza. Prednedávnom sa nám stalo, že pacient si zabudol v kabínke zubnú protézu. Šťastný, že má vyšetrenie za sebou, odišiel domov. Prihlásil sa až o pár dní, keď mal ísť opäť k lekárovi a chýbali mu k tomu zuby. Zaujímavú emotívnu situáciu som zažila na bývalom pracovisku. Robili sme náročné vyšetrenie u malého dievčatka. Po vyšetrení mi vyskočilo do náručia a silno ma objímalo. Až po čase som sa dozvedela, že išlo o dieťa z detského domova, ktoré prišlo o rodičov. Za každým našim pacientom sa ukrýva iný životný príbeh a každý príbeh nás núti zamyslieť sa a istým spôsobom nás formuje.

‍Určitý čas si žila so svojou rodinou v Kanade. Kde konkrétne a prečo?

Áno, ešte počas materskej dovolenky ma život odvial narok do Kanady. Žili sme s manželom a deťmi v provincii Ontário, v meste Burlington neďaleko Toronta. Manžel pracoval v medzinárodnej firme zameranej na energetiku, kde bol vyslaný ako expert z Európy v oblasti projektovania a výstavby fotovoltarických elektrární. Naše deti boli v tom čase vo veku dva a štyri roky. Pricestovali sme v januári, keď mínus 40°C na teplomeri nebolo nič nevídané. Začiatky neboli ľahké, avšak v Kanade nemáte pocit, že ste cudzinec. Ľudia sú tam neskutočne milí, priateľskí a vždy ochotní pomôcť.  

Čo ťa na Kanade zaujalo? Čo sa ti páčilo resp. s čím si sa nie celkom stotožnila?

Ako som spomenula, Kanada je fantastická krajina s úžasnými ľuďmi. Obyvatelia sú veľmi národne cítiaci a zákony sa tam prísne dodržiavajú. Takto platilo všeobecne so všetkými pravidlami v spoločnosti, škole, športových kluboch, či na verejných priestranstvách.  Všetko malo svoj systém a poriadok. Napriek tomu, že Kanada má silný sociálny systém a kvalitné zdravotníctvo, na pohotovosti s chorým dieťaťom bolo bežné čakať aj niekoľko hodín a ľudia boli vďační za starostlivosť. Taktiež potraviny sú v krajine veľmi kvalitné a je ich dostatok. Kanaďania celkovo žijú v súlade s prírodou a veľa športujú. Život v mestách je sústredený v parkoch a cez víkendy v kempoch. Bežne sme videli v mestskom parku hrať dychovku a starších ľudí posedávať pri hudbe a popíjať tradičnú  kávu od Tima Hortona.

Momentálne žiješ v Trnave. Aký je tvoj vzťah k Bratislave, čo sa ti na hlavnom meste Slovenska páči?

Po návrate z Kanady sme sa presťahovali do Bratislavy. Bratislava ma prekvapila tým, koľko zaujímavej histórie ukrýva na prvý pohľad kozmopolitné mesto, popretkávané modernou architektúrou. Nádherná rozmanitá príroda Karpát, ktorá je pre Bratislavčanov na dosah ruky a Dunaj s majestátne sa týčiacim Bratislavským hradom nad ním, jej dodávajú jedinečnú atmosféru dominanty hlavného mesta. Taktiež gurmánske reštaurácie v historickom centre a večerný život v Bratislave majú svoje čaro. Rodinný život v hlavnom meste mi však nevyhovoval, bol pre mňa príliš hektický, rušili ma zápchy, ktoré sa stali štandardom veľkomiest. Cítila som potrebu menšieho mesta. Preto sme sa presťahovali do Trnavy.

Navštívila si mnohé krajiny sveta. Ktorá ťa zaujala najviac a čím?

Milujem cestovanie a spoznávanie cudzích krajín, nemám rada hotelové rezorty, rada navštevujem mestá a bežný život v nich, sledujem ľudí okolo seba... ako sa obliekajú, správajú a usudzujem z toho ako žijú, ako rozmýšľajú a čím sa od nás líšia alebo my od nich. Najväčšiu stopu vo mne zanechal prirodzene život v Kanade. Oproti Kanade na mňa pôsobili veľmi kontrastne Spojené Arabské Emiráty a nezabudnuteľný Dubaj. Kým Kanada je multikultúrna krajina, kde vedľa seba dokážu žiť ľudia rozdielnych náboženstiev, národností so vzájomným rešpektom a toleranciou, tak v Dubaji ma prekvapili viditeľne umiestnené tabuľky s výzvami o rešpektovanie kultúry tejto krajiny a zahaľovanie svojho tela. Napriek vysokej životnej úrovni, bezpečnosti a luxusu, ktorý je cítiť na každom kroku, na ženy z arabského sveta zahalené v burkách, či opovrhujúce pohľady arabských mužov človek nezabudne.

‍Keby si chytila zlatú rybku, ktoré tri želania by si vyriekla?

Určite by som si želala, aby neboli na svete trpiace deti. Či už trpiace chorobami, hladom, chudobou, týraním, či nedostatkom lásky. Pri vstupe do detskej nemocnice v Bratislave, je na stene kamenná tabuľa s citátom: „Deti by nemali poznať bolesť. Patrí do sveta dospelých. Deti by ju nemali zakúsiť, lebo keď ju raz zažijú, vytratí sa z nich detstvo.“ - Christiaan Barnard.
Až keď som prekročila brány detskej nemocnice a zažila osobný kontakt strpiacimi deťmi, pochopila som hĺbku tohto citátu. Verím, že v živote má všetko svoj zmysel, ale zmysel detského utrpenia pre mňa zostáva nepochopiteľný.

Druhým želaním by bolo, aby sme vedeli vyliečiť všetky choroby ľudstva. Choroby sú tu od nepamäti a verím, že v našom živote majú svoj zmysel. Keby sme ich nepoznali, nevedeli by sme si zdravie vážiť. Ako lekár nepoznám horší pocit ako je bezmocnosť.

A moje tretie želanie by bolo veľmi osobné... želala by som si, aby ešte žil môj otec, ktorý pre mňa a pre celú našu rodinu veľa znamenal a veľmi nám chýba.

Akú hudbu počúvaš najradšej?

Podľa nálady. Mám rada folklór, takže ľudovú hudba je samozrejme na prvom mieste – ľudová hudba Stana Baláža, či Hrdza patria k mojim obľúbeným. Zo slovenských interpretov rada počúvam Peter Bič projekt, Simu Martausovú a veľa iných.

Čo robíš vo voľnom čase? Aké máš záujmy?

V súčasnosti sú centrom môjho záujmu moje deti. Máme skvelý vzťah a keďže sú ešte vo veku, kedy sa tešia zo spoločných aktivít, snažím sa to naplno využiť. Kým tu nebola pandémia, veľa sme cestovali. Momentálne sa najviac venujeme športu, turistike, hre na hudobné nástroje a spoločenským hrám. Môj starší syn krásne maľuje, myslím, že zdedil umelecké vlohy po mojom starom otcovi, ktorý bol umeleckým rezbárom a spolu s bratom akademickým maliarom Andrejom Kucom zanechali v našich kostoloch, a nielen v nich, mnoho svojich umeleckých diel. Tak keď je čas, zaujímam sa aj o umenie, čítam odbornú literatúru a snažím sa rozširovať svoje obzory. Mojim koníčkom je taktiež ľudová hudba a folklór, až budem mať viac voľného času, chcela aby som sa k nemu vrátiť a venovať sa mu vo väčšej miere.

Tvoje životné motto, obľúbený citát?

V živote sa snažíme dosiahnuť úspech, aby sme boli šťastní, no najväčšiu radosť z našich úspechov máme vtedy, keď sa o ne máme s kým podeliť. O to viac, keď sa ich dožijú ľudia, ktorým za ne vďačíme.

Moje životné motto je :

K vlastnému šťastiu potrebujeme šťastie iných. — Miroslav Danaj.

‍