Čo majú spoločné kone a ochrana planéty?

Daniela Piršelová je absolventka masmediálnej komunikácie v Trnave. Pracovala 9 rokov rokov v súkromnej spravodajskej televízii TA3 ako redaktorka a moderátorka. Od septembra 2020 pracuje ako hovorkyňa a poradkyňa pre komunikáciu klimatickej krízy v Únii miest Slovenska. Je zakladateľkou Prvej klimatickej konferencie na Slovensku, pre širokú verejnosť CLIMATE CONFERENCE SLOVAKIA.

Kde si sa narodila, prežila detstvo a aké bolo tvoje detstvo?

Mojím rodným mestom je malebné vinohradnícke mestečko Modra. Väčšinu môjho detstva som prežila tam, túlaním sa po Malých Karpatoch, vinohradoch, lúkach.  S rodičmi sme neskôr k Malých Karpatom pridali Vysoké Tatry a potom slovenské more - Chorvátsko. Všetky tieto miesta sa stali krásnou súčasťou môjho detstva, plného zážitkov. Moje detstvo bolo tiež plné hudby, tanca, umenia ale aj  záchranných akcií. Od útleho detstva som mala silnú potrebu zachraňovať všetko živé a pomáhať zvieratám i ľuďom. A veľa sa s nimi tiež rozprávať. /úsmev/

Absolvovala si strednú a potom aj vysokú školu. Na čo najradšej spomínaš z tohto obdobia?

Pri spomienkach na strednú školu sa vždy pousmejem, nakoľko som mala moju Pedagogickú a kultúrnu akadémiu asi 10 sekúnd svižným krokom od bytu. Asi aj preto som niekedy na prvé hodiny meškala. /úsmev/ Rada spomínam na dvojmesačný pobyt v Turecku, kde sme so spolužiakom  pracovali ako športoví animátori a taneční inštruktori (latinsko-americké tance). To bola moja prvá veľká cesta do zahraničia spojená s reálnou pracovnou skúsenosťou. Rovnako som v tomto období začala profesionálne tancovať moje milované spoločenské tance. Vysokú školu masmediálnej komunikácie som si užila aj napriek tomu, že som nebývala na internáte, boli sme skvelá partia. Tu sa zároveň začal plniť môj životopis pracovnými skúsenosťami z mediálneho prostredia, vďaka ktorým som si  našla  svoju profesijnú cestu, ktorá ma doteraz živí – práca s médiami, práca s ľuďmi a komunikácia.

Pracovala si ako redaktorka v relácii Biznis v televízii TA3. Čo ti dala práca v tejto spravodajskej televízii?

Po takmer dvoch rokoch na pozícii hovorkyne ministra, čo bola moja prvá pracovná skúsenosť krátko po štátniciach, som sa chytila ďalšej úžasnej príležitosti. Reláciu Biznis, zameranú na podnikateľské prostredie, inovácie,  v mojom ponímaní neskôr aj na ľudské zdroje, osobný rozvoj a zelené podnikanie, som pripravovala takmer 8 rokov. Mať vlastnú reláciu v praxi znamenalo nie len si ju odmoderovať, ale vybrať pre divákov zaujímavú tému, hostí, študovať si informácie vždy zo špecifických oblastí, pripraviť scenár, zorganizovať natáčanie relácie vopred, alebo vysielanie naživo, či pripraviť na to samotných hostí. Okrem tejto relácie som v televízii pracovala aj ako domáca a zahraničná redaktorka, neskôr ako moderátorka spravodajstva. Každá z týchto skúseností má svoje pre a proti. Osobne som vďačná za toto krásne, vzrušujúce i náročné obdobie, ktoré ovplyvnilo moje ďalšie smerovanie v živote.

Odišla si z televíznej obrazovky a začala sa venovať téme klimatickej krízy. Čo ťa k tomu viedlo?

Je to pre mňa silný príbeh, ktorý mi navždy zmenil život, ako  aj moje plány a smerovanie. Vždy som bola človek, ktorý rád pomáha meniť veci k lepšiemu, prírodu vnímam ako neoddeliteľnú súčasť môjho bytia. Keď mi však môj partner povedal (bolo to na začiatku nášho vzťahu) viac na tému klimatickej zmeny a krízy, ktorej sa v zahraničí venoval už niekoľko rokov, zostala som šokovaná. Nerozumela som, ako je možné, že ak ide o tak kritickú a závažnú tému pre celú spoločnosť, nič sa nerieši, nič sa nekomunikuje. Ako prirodzene zvedavý človek – už v tom čase aj redaktorka spravodajskej televízie, som začala pátrať, vzdelávať sa, komunikovať s odborníkmi zo Slovenska a zo zahraničia, hľadať všetky tie nekonečné a zložité súvislosti a mechanizmy v tejto téme. Považovala som sa zodpovedné pretaviť tému zmeny klímy  a klimatickej krízy  do moje práce, prinášať divákom bližšie informácie z overených zdrojov, otvárať relevantné debaty a upozorňovať tak na tento existenčný problém 21. storočia. A to bol začiatok mojej ďalšej životnej cesty...

Si zakladateľkou Prvej klimatickej konferencie na Slovensku. Aké sú aktivity a ciele tejto organizácie?

V roku 2015, keď som sa touto problematikou začala intenzívne zaoberať, vlastne ako jedna z mála redaktoriek, v našej TV som bola prvá a jediná redaktorka s týmto zameraním, situácia bola veľmi náročná. Otvárala som témy, o ktorých vedel len málokto a musela som hľadať spôsoby a cestičky, ako to vôbec do vysielania pre divákov dostať a následne pretaviť – zrozumiteľne, s urgenciou, ale s nádejou na zmenu zároveň. V začiatkoch som nemala veľkú podporu, veď koho by to malo zaujímať, keď doteraz bolo ticho. Ja som  si však povedala, že sa nevzdám a ak to nejde viac tu, musím nájsť iný spôsob. Absolvovala som desiatky konferencii na environmentálnu problematiku a všimla som si zásadnú vec – o téme diskutujú odborníci za zatvorenými dverami a presviedčajú sa presvedčení, navyše jazykom, ktorému rozumie len málokto. Preto som spoločne s priateľom, vytvorila prvú klimatickú konferenciu pre širokú verejnosť CLIMATE CONFERENCE SLOVAKIA, kde sme dostali zástupcov všetkých ľudí, zo všetkých oblastí a sektorov. Prioritou bolo hovoriť o téme ľudsky a zrozumiteľne a spájať všetkých, bez rozdielu. Zorganizovali sme dve veľké, jedinečné konferencie, kde sa mali možnosť osobne stretnúť stovky ľudí od štátnej správy, cez verejnú správu, tretí sektor, podnikatelia, učitelia, študenti, mamičky s deťmi,  seniori, zástupcovia priemyslu, odborníci, laici, médiá a novinári. Koronakríza nám prekazila organizáciu 3.ročníka, venujeme sa preto menším projektom, online konferenciám a zeleným aktivitám tak, aby sme boli stále užitoční .

V oblasti klimatickej krízy spolupracuješ aj s Úniou miest Slovenska. V čom spočíva táto spolupráca?

Ako som spomínala, táto téma zmenila môj život a moje smerovanie. Moje sny pracovať ďalej v médiách a popri tom si budovať jazdecké vzdelávacie centrum so záchrannou stanicou pre zvieratá a  pre moje milované kone som vymenila za poslanie venovať sa environmentálnym témam viac do hĺbky. To bol aj jeden z mnohých dôvodov, prečo som po 9 rokoch odišla z televízie. Aktuálne sa, okrem mediálnej agendy v pozícii hovorkyne,  venujem aj podpore riešení klimatickej krízy v mestách, ktoré zohrávajú kľúčovú úlohu v tejto agende. Mestá sú nedocenení hráči a partneri, ktorí majú signifikantný vplyv na rozvoj, kvalitu a bezpečnosť života nás obyvateľov. Majú, ako svoju zodpovednosť, tak aj  značné možnosti, ako bojovať za udržateľnosť a zelenú transformáciu, ktorá pred celou spoločnosťou, bez rozdielu, stojí,

Navštívila si mnoho krajín. Kde sa ti páčilo najviac a čo ťa tam zaujalo?

Počas môjho pôsobenia na Ministerstve hospodárstva SR som absolvovala niekoľko ciest na vzdialené kontinenty. Všetky však boli s pevným a nabitým pracovným programom, takže nemožno hovoriť o nejakom spoznávaní krajín. V roku 2018 sme sa s priateľom rozhodli urobiť radikálnejšie životné rozhodnutie – odišli sme z práce, všetko sme predali a odcestovali sme žiť na Havaji a odtiaľ do Austrálie. Strávili sme tam takmer celý rok ako dobrovoľníci, zapájali sme sa do aktivít environmentálnych organizácii, navštevovali sme lokálne environmentálne centrá, v Austrálii sme mali jedinečnú príležitosť stať sa súčasťou tímu vedcov a nadšencov, ktorí pomáhajú zachrániť unikátny vymierajúci ekosystém – Veľký bariérový koralový útes. Túto našu skúsenosť sme potom  dostali aj ku slovenskej verejnosti prostredníctvom mediálnych rozhovorov, a priniesli sme ju aj do 2. ročníka našej konferencie CLIMATE CONFERENCE SLOVAKIA. Musím však ešte dodať, že na tému cestovania sa taktiež už pozerám inak – snažím sa minimalizovať využívanie leteckej dopravy, predovšetkým lacných leteniek na krátke vzdialenosti. Preferujem viac spoznávanie Slovenska a bližšieho okolia, podporujem rozumný rozvoj elektromobility a  chodím pešo kam sa dá. To všetko v súvislosti s minimalizovaním svojej uhlíkovej stopy, na čo máme každý jednotlivec svoj vplyv.

Vráťme sa na Slovensko. Ako hodnotíš stav životného prostredia u nás, čo by sme mali robiť pre jeho lepší stav?

Osobne to vnímam tak, že konečne sa na Slovensku v téme klimatickej krízy posúvame vpred, aj keď neskoro a len veľmi pomaly. V našej spoločnosti táto téma nabrala, za posledných 7 rokov, výrazne na sile – už to nie je tabu. Častejšie o nej hovoríme, častejšie ju vidíme v médiách, aktivizujú sa komunity, organizácie, ktoré čoraz hlasnejšie upozorňujú na súvislosti, na potrebu zmien, opatrení a riešení. Toto je pozitívne. Horšie však už je, čo sa s týmto apelom deje ďalej....hrozí nám totiž, že bez pomocnej ruky zo strany firiem, priemyslu, jednotlivých sektorov, verejnej a štátnej správy bude len krik a potopa. Potrebujeme komunikovať, no predovšetkým potrebujeme už konečne systémové zmeny a praktické kroky smerujúce ku komplexnej zelenej transformácii a udržateľnosti. A čo je ešte ťažšie – nepostačí iba tlak Slovenska, ani EÚ, ktorá si stanovila ozaj ambiciózne ciele – stať sa prvým uhlíkovo neutrálnym kontinentom, ale rovnaké zmeny musia prísť zo všetkých ostatných štátov a svetadielov. Zabúdať nesmieme ani na fakt, že krajiny globálneho juhu, na úkor ktorých si my žijeme náš „obľúbený“ konzumný život a ktoré najviac doplácajú na následky klimatickej krízy, že to je aj náš problém. Zmena klímy a klimatická kríza je globálny problém, celospoločenský problém a preto sa nesmieme pozerať na jeho riešenia izolovane a už vôbec nesmieme tieto nepríjemné súvislosti ignorovať.  Chcem veriť, že sa nám podarí inšpirovať stále viac ľudí, ktorí sa zapoja do tlaku na potrebné zmeny a že budeme ochotnejší potrebným zmenám prispôsobovať aj svoje doterajšie návyky a očakávania. Čaká nás veľmi náročná cesta, jej zmysel by nás však mohol hnať vpred.

Medzi tvoje koníčky patria kone. Porozprávaj nám o tom.

Kone sú neoddeliteľnou súčasťou môjho JA. Som s nimi približne 15 rokov a prešla som si pri nich zaujímavými fázami života. Môj vzťah a prístup k nim hovorí veľa o mojom prístupe a postoji k životu samotnému. Fascinuje ma na nich ich prirodzenosť, spojenie s prírodou, inteligencia, citlivosť, vnímavosť, elegancia, energia. Ako aj to čarovné puto, ktoré nás ľudí s nimi spája.  Po rokoch strávených v jazdeckým kluboch, kde sme skákali parkúr, trénovali drezúru, cross country, či vytrvalostné preteky, som zažila obdobie zúfalej a vytrvalej záchrany koní, ktoré žili v mimoriadne neúctivých a nezdravých podmienkach. Boli to takmer 4 roky, ktoré navždy zmenili môj postoj k tomu, ako spojenie „kôň a človek“ vnímam. Začala som si klásť otázky, ako sa k nim správam, ako s nimi pracujem, trávim čas a vôbec, akú hodnotu pre mňa má s nimi byť a naopak. Mimoriadne citlivo vnímam ich právo na slobodu, rešpekt, úctu. Kôň pre mňa nie je prostriedok na dosahovanie osobných cieľov, nie je to pre mňa stroj, ktorý lahodí môjmu egu. Kôň je pre mňa zmysluplnejšie spojenie, v ktorom sa nedá oddeliť  radosť od zodpovednosti a neustáleho vzdelávanie sa o nich a o sebe zároveň. A toto spojenie je krásne, hlboké a nekonečné ./úsmev/

Aké máš najbližšie plány v osobnom živote?

Mať menej plánov, viac žiť v prítomnosti. Venovať sa aktivitám a oblastiam, ktoré ma napĺňajú, posúvajú vpred, motivujú mať žiť zmysluplnejší život a ktoré majú v niečom pridanú hodnotu aj pre životy ostatných.

Tvoje životné motto, obľúbený citát?

Paulo Coelho, z knihy Alchymista: „Každý človek na Zemi, bez ohľadu na to, čo robí, hrá vždy hlavnú úlohu v Histórii sveta. A obvykle o tom nevie.“

Eckhart Tolle, z knihy Sila prítomného okamihu: “To, čo sa na prvý pohľad javí ako katastrofa, sa neskôr môže ukázať ako to najväčšie požehnanie.”

‍