Cez basu k fotografii

Marius Bartoň je rodený Bratislavčan. Ako dieťa vyrastal na  Štrkovci. Od 19-tich rokov už býval u svojej babky, tiež mamy Laca Decziho - jeho strýka, v 500 bytoch. Tam začal naozaj už seriózne s muzikou a basgitarou. Bolo to v tej istej izbičke, kde začínal s trumpetou aj Laco Deczi. To sú tie čarovné chvíle života, ktoré sa nedajú nemilovať - hovorí Marius.

Tvoje meno som zaregistroval v zostave známej jazz-rockovej skupiny Fermáta. Ako sa ti podarilo dostať do tejto skupiny?

Bolo to v podstate prirodzené vyústenie a určite v tom okrem talentu zohralo veľkú úlohu aj šťastie, ako to už v živote býva alebo nebýva /úsmev/. Zoznámil som sa s Ferom Griglákom, ktorého všetky platne Fermáty som počúval celú strednú školu (to som vtedy ani vo sne netušil, že niektoré z tých kompozícií budem o pár rokov hrať s ním a kapelou naživo na koncertoch). Stali sa z nás blízky priatelia, porozumeli sme si po ľudskej aj profesionálnej stránke. Vypočul si moju hru a ponúkol mi miesto basgitaristu u Pala Hammela v Prúdoch, kde vtedy tiež hral. Po roku znovuobnovil Fermátu, kde sme spolu hrali a koncertovali s pár prestávkami zopár rokov. Nahrali sme spolu 3 albumy, vrátane mimoriadne úspešného CD "Simile" s jeho veľkým inštrumentálnym hitom "Spomienka na Amsterdam".  V súčasnosti máme spolu tiež niečo naplánované, ale zatiaľ o tom hovoriť nebudem . Lebo čo keď sa to naozaj stane?

Kedy si v sebe objavil hudobný talent?

Niekedy v 14-tich rokoch s gitarou a počúvaním kvalitnej muziky, asi ako väčšina budúcich muzikantov. Hral som klasickú gitaru, etudy etc... potom pár rokov kontrabas - klasické skladby a po ňom som prešiel plynule na basgitaru. A všetko začalo do seba zapadať.

V ktorých ďalších hudobných skupinách si pôsobil ?

Ja som v podstate vynechal všetky tie amatérske "garážovo-rockové" etapy s neistým výsledkom a rovno začal hrať profesionálne. Proste bol som hodený do hlbokej vody a snažil sa plávať a držať tempo s ostrieľanými hudobníkmi. Záchranné kolesá neboli, buď to zvládneš a si na pódiu, alebo budeš sedieť pod pódiom s lístkom v ruke ako divák. Ja som zostal na tom pódiu /smiech/. Najprv to bol Pali Hammel a Prúdy, no a potom to už išlo celkom pekne rýchlo - Meky Žbirka a Limit, Fermáta, Metalinda, Dorian Gray, Jej Družina. Nakoniec Laco Deczi a jeho Celula, kde som hral cca 2 roky - vždy keď časovo nemohol hrať koncertnú tour jeho americký basista.

Venuješ sa hraniu ešte aj dnes?

Jasne, cvičím, hrám alebo komponujem každý deň, inak to ani asi nejde. Prestaneš pravidelne cvičiť a si veľmi rýchlo "mimo misu". Svoj umelecký koniec máš zrazu nadohľad. Kontinuálne som po celé tie roky učil privátne študentov hru na basgitaru. A to by bolo na ďalší rozhovor.

Pracoval si v Slovenskej televízii. Aké máš spomienky na toto obdobie?

Robil som v dabingu v produkcii, asi 5 rokov. To bolo super obdobie a bezvadní ľudia. Doteraz na to spomínam. Televízia bola vtedy akýsi "štát v štáte" a ľudia tam boli iní ako niekde pri páse, kde ráno a večer cvikáš. Bola to sloboda, aj keď iste relatívna, ale užíval som si to - celé to umelecké a herecké prostredie. A aj flákanie po bufetoch, ale aj poctivé makanie do noci v štúdiách. Rozhodne som sa nenudil a bola to skúsenosť k nezaplateniu. No a potom zo dňa na deň začala muzika a s televíziou bol koniec. Ale začala ďaleko ťažšia a zodpovednejšia každodenná muzikantská drina a život. Nesťažujem sa, lebo som si to sám vybral.

Momentálne sa venuješ fotografii. Ako a kedy si v sebe objavil fotografický talent ?

Všetko začalo na jar v roku 2019. Všetci sa ma pýtajú dokola na dôvody alebo príčiny prečo som začal, čo ma k tomu viedlo, inšpirovalo. Neviem im odpovedať, proste TO "prišlo". Bodka. Po pol roku som mal prvú samostatnú úspešnú výstavu vďaka úžasnému človeku, obrovskému odborníkovi vo svete art fotografie a dnes už aj blízkemu priateľovi, kurátorovi PhDr. Mariánovi Pauerovi. ESFIAP, ktorý objavil vo mne, môj - podľa jeho slov  "nevídaný talent" a veci nabrali vskutku rýchly a mimoriadne úspešný spád.

Fotografia má mnoho žánrov, ktorému sa venuješ ty ?

Fotím od začiatku výhradne monochromatické čierno-biele výstavné art fotografie, väčšie formáty tlačené na špičkovom barytovom papieri. A štýl ? Minimal art, industriál, funkcionalistický štýl architektúry, rôzne zaujímavé detaily budov, mesta, tiene, ulicu.... umelecké portréty v high key tonalite a zátišia, ktoré majú naozaj veľmi pozitívnu odozvu  u laikov aj odborníkov. A aj predajnosť.

Kde môžeme vidieť tvoju fotografickú prácu?

Od septembra 2020 mám inštalovanú výstavu mojich fotografií v Cafe Propeller - za čo patrí moja veľká vďaka starostke Starého Mesta pani Zuzane Aufrichtovej, môjmu kurátorovi Dr. Pauerovi a samozrejme môjmu fantastickému galeristovi a printérovi Ing. Norbertovi Šlachtovi. Samozrejme plánujeme aj ďalšie výstavy v Žiline a v Bratislave. Bohužial momentálne najviac "plánuje" Corona, takže uvidíme čo bude a čo nebude.

Čo by si chcel v tejto oblasti dosiahnuť, máš nejaký cieľ ?

Čo by som chcel dosiahnuť ? Asi to, čo každý tvorivý umelec - špičkovú kvalitu, výnimočnosť, tvorivú originalitu spojenú samozrejme s úspechom a uznaním. Pri všetkej skromnosti musím povedať, že tieto sny sa mi postupne plnia. Nejaké dlhodobé plány na iks rokov dopredu si určite nerobím, lebo ako hovorí Laco Deczi - si to naplánuješ, zajtra ťa zrazí vonku pred domom hrdzavý bicykel a si "plomboš". Žijem teraz a tu. Do minulosti sa moc nevraciam a budúcnosť príde tak či tak. Či budeme pri tom ešte aj my, je už druhá vec /smiech/

Kto je tvoj fotografický vzor, kým sa inšpiruješ ?

Nemám špeciálne vzory. Vzory sú všade vôkol. Život a svet sám o sebe poskytuje všetko, stačí sa pozerať a aj vidieť. Aké jednoduché, že ? Ale obdivujem skutočných majstrov tohto kumštu, či už sú to Prof. Plicka, Karol Kállay, Martin Martinček, Tibor Huszár, Jozef Sudek, Josef Koudelka, Jaromír Funke a ďalší. Potom je tu môj favorit Helmut Newton, ktorý je stále naozaj výnimočný svojim jasne definovaním geniálnym rukopisom a kompozičnou kvalitou. Vždy som sa pozeral na tých najlepších - v muzike aj vo fotografii -  priemer ma nikdy nezaujímal. Vzory sú fajn a iste aj potrebné na začiatok. Má ich každý umelec, ale potom už treba ísť vlastnou umeleckou cestou. V opačnom prípade sa z človeka stane úbohý plagiátor a nepodarená kópia niekoho, kto to takto nerobil a preto aj uspel. Žiadna iná možnosť nie je. Originalita a vlastný rukopis je to, čo sa počíta. A ešte je strašne dôležité, natrafiť v živote na tých správnych ľudí. Ja som toto šťastie mal vrchovato.

Ako by si charakterizoval sám seba ?

Fúúha..dobrá otázka. Tak určite spontánny, hodne otvorený, vnímavý, empatický, tvorivý, niekedy ľahkomyseľný. Budúcnosťou sa nejako extra nezaťažujem. Vždy sa stane, čo sa stať má. Mám rád prirodzenosť, úprimnosť, úsmev, talentovaných ľudí, svoju nezávislosť a mačky - ich dokonalú eleganciu, nezlomnú hrdosť, slobodu a pokoj čo vyžarujú. Nemám rád prázdne reči a lenivosť priemerných. Vážim si čas, svoj aj iných a vyberám si, s kým alebo ako ho strávim. Čas je to najcennejšie čo môžeš niekomu venovať. Svoj čas. Lebo ďalší nebude - bodka.

Máš ešte aj iné záujmy okrem hudby a fotografovania?

Tieto dve umelecké odvetvia sú tak široké, že ak ich chceš robiť na profesionálne špičkovej úrovni, tak nimi žiješ doslova stále...aj keď zaspávaš, aj keď sa budíš. Tvorivý život nepozná slovo "padla". Chce celého človeka. Veľa ti zoberie, ale môže ti dať tisícnásobne viac. Záleží len na tebe. Je to "full-time job". Ale mám rád dobré filmy, napr. taliansku novú filmovú vlnu, Felliniho, ale aj Stanleyho Kubricka, Michelangela Antonioniho a celkovo filmy zo 60-tych rokov, napr. Slnko v sieti od Štefana Uhra je božský..dokonalá kamera, videnie  a famózna nadčasová avantgardná hudba od  Ilju Zeljenku, ale aj  posedenia na káve, Mojito virgin, jazz amerických hudobných minimalistov ako Steve Reich, Phillip Glass, Terry Riley, ruských klasikov - Čajkovského, Prokofieva, Stravinského, Šostakoviča, hlavne jeho božské sláčikové kvartetá, ale aj Bélu Bartóka, Chopina a tiež môjho milovaného Astora Piazzollu a jeho Nuevo tango. Alebo rozhovory so zaujímavými ľuďmi, ktorí naozaj niečo vedia a v živote niečo dokázali. Televíziu nepozerám takmer vôbec, a keď už, tak dokumenty a umelecké veci. Komerčné televízie idú úplne mimo mňa a než mám pozerať tisícu reprízu nejakej reklamy, to radšej budem pozerať z okna na dvor a sledovať mačky.

Čo sa ti páči resp. nepáči na meste v ktorom žiješ ?

Bratislavu milujem, žijem tu, fotím ju, stále objavujem nové miesta. Mám rád jej industriálne pamiatky, teda aspoň tie čo našťastie (zatiaľ) nezbúrali. Život Starého Mesta, jeho strechy, staré dvory, korzo, kaviarne, električky a celkovo ruch mesta. Nepáči sa mi, že sa tu nenávratne zlikvidovali mnohé industriálne objekty, ktoré mali zvláštne čaro, svoj "genius loci" a mohli sa zase "prebudiť" k životu - napr. ako umelecké kaviarne, výstavné sály, kluby, loftové byty. Tak ako je to bežné v Nemecku alebo v Dánsku. U nás tam radšej postavili skleneno-betónové čudá alebo banky a hrajú sa na Viedeň. Bratislava nikdy nemala ani nebude mať veľkomestský charakter, ako spomínaná Viedeň, či Budapešť alebo Praha. A práve to ju vždy robilo čarovnou. Tá jej "malosť" a "veľkosť" zároveň. Je to mesto, ktoré mi vonia marhuľami. Staviame si mrakodrapy s bytmi pre ľudí, ktorí o tomto meste nevedia vlastne nič a sú tu len kvôli biznisu a hráme sa na nemecký Frankfurt alebo parížsku štvrť La Défense. Búrať si vlastnú históriu je také príznačne slovenské.

Tvoje životné motto, obľúbená ľudová múdrosť, životná filozofia ?

"Používam to čo mi Boh dáva, ale aranžujem si svet tak, ako sa mi páči" - Helmut Newton

‍